plávajúce galérie

MALIAR ADOLF BENCA
Predstavujeme Vám Plávajúce galérie maliara Adolfa Bencu. Tento americký maliar svetového formátu a slovenské- ho pôvodu vložil ducha invencie a svoje majstrovstvo do maľby lode a malieb v lodi. Stará pravda hovorí, že dívať sa a vedieť vidieť sú dve absolútne rôzne veci. Majster Benca ako aj my nepochybne máme dar vidieť. Ja hovorím o iskre, zvláštnom fl uide či osudovej chvíli, keď hovorím o našom stretnutí sa s maliarom Adolfom Bencom. Pred našim stretnutím sa s Majstrom Bencom obe strany existovali ako dve podkritické množstvá jadrového materiálu. Niesli v sebe obrovský potenciál, ale kým sa nespojili, nedošlo k explózii a nevzniklo nič kvalitatívne nové. Potenciál Majstra Bencu, jeho talentu, tvorivosti, majstrovstva, ťažkej a tvrdej práce, ktorá mu umožnila dostať sa na vrchol pyramídy sa spojil s našim organizačným, ekonomickým aj obchodným potenciálom a výsledkom je jedinečná tvorba diela a celého projektu plávajúcej galérie, ktoré su nepochybne obohatením nielen slovenskej, ale výtvarnej kultúry vôbec.
ŽIVOT
Život je limita. Zrodenie a smrť. Čo je pred zrodením a čo je po smrti? Pred zrodením je myšlienka, je iskra a potom sa to stane. Nastane zrodenie. Zrodenie je chvíľa, ktorú dôverne poznáme. V potu tváre skladáme dielo práce predchádzaj- úcich generácií. Kladieme hlavné rebro. A potom. Energia baníkov. Energia tavičov. Energia oceliarov. Energia kon- štruktérov a energia zváračov. Energia technikov a energia motorárov. V tom všetkom genetická informácia, historická skúsenosť našich predkov. Húževnatosť a vytrvalosť, pracovitosť ľudských mozgov a pracovitosť rúk. Obrovské množstvo peňazí. Peňazí, ktoré ťažko zarobené, si lodiari odtŕhajú od úst a tieto vkladajú do stavby zrodu novej lode. Dôverne poznáme život lode v historicky krátkom čase, v tej limite, keď svoj potenciál odovzdáva rukami lodníkov v úžitok svojich zroditeľov. Úžitok na svojich vodných cestách. Krátka, či dlhá púť týmito vodnými cestami. To je otázka… Naisto dlhá a taktiež naisto krátka. Je to vždy iba genius loci. Vždy je to iba duch chvíle. Ale všetko plynie, plynú vody riek, plynie život lode. Panta rei. Všetko plynie. Dielo ľudských rúk stroví čas. Stroví ho opotrebenie. Stroví ho opotrebenie a vedecko technický pokrok. A čo potom? Vody riek plynú ďalej. A čo loď?
CREDO QUA ABSURDUM
Veríme tomu, lebo je to absurdné. Práve preto veríme, lebo je to absurdné. Postavili sme plávajúce galérie? Nie. Nie, nepostavili sme nové galérie. Lodiam sme pomohli k druhému životu. Oni sami sa stali galériami. My sme im len pomohli. Pomohli sme im nápadom, pomohli sme im invenciou. Pomohli sme im prá- cou. Pomohli sme im našimi fi nanciami. Toto čo tu píšem to je pravda. Ja som svedkom tejto pravdy. Tieto lode z cintorínov lodí sa znovu plavia. Plavia sa vo svojom novom živote, plavia sa vo svojej neopakovateľnej kráse. Ja som toho svedkom. Je mojou milou povinnosťou za svedkov pozvať aj Vás. Ja svedčím a verím, že svedčiť budete aj Vy, že tieto lode sa plavia ako čistá energia. Plavia sa ako čistý duch lode. Plavia sa ako umelecké diela. Plavia sa ako maľba. Plavia sa ako maľby vo vnútri ktorých sú maľ- by. Plavia sa ako čistá anatómia a čistá sensibilita. Plávajúce galérie to nie sú fantómy, oni nie sú zombie. Plávajúce galérie sú regulérne, korektné plavidlá, ktoré spĺňajú všetky medzinárodné štandardy. Tieto lode majú svoje nové platné lodné listiny. Credo qua absurdum. Pozor. Dajte ozajstný pozor, plávajúce galérie nie sú repliky lodí. Oni sú tými istý- mi plavidlami, akými sa stali pri svojom zrode. Ich vzkriesenie nie je iba vzkriesením mystickým. Oni boli vzkriesené aj fyzicky. V hlbokej pokore píšem tieto slová a Vy prosím vo veľkej radosti tieto slová vypočujte. Vypočujte tieto slová ako počú- vame pieseň Šalamúnovu v Knihe žalmov v žalme 127: Nisi Dominus aedifi caverit domum in vanum laboraverunt eam. Ak Boh nestavia dom, márne sa snažia tí, čo ho stavajú. Verím, a so svojimi spolupracovníkmi svedčím, že márna by bola naša snaha, ak by tieto galérie nestaval Boh. Credo qua absurdum. Na počiatku našej invencie bola myšlienka. Touto myšlienkou je spojiť kultú- rou západoeurópske a východoeurópske aquatóriá kanálom Rýn-Mohan-Dunaj. Veď je to také prosté. Veď je to také jednoduché.
SMRŤ LODE
Smrť lode. Mŕtva loď. Tak ako v ľudskom živote. Život lodí a život ľudí sa podobajú. Prach si a v prach sa obrátiš. Kov si a na kov Ťa pretavia. Cintoríny lodí v bazénoch prístavov. Pohrebiská lodí na šrotoviskách. Kde sa podel duch lode? Kde sa podel duch zrodeného po jeho živote? Zomrel a zanikol? A či má dačo spoločné duch lode s dušou človeka? A či naozaj ostane železo v peci zabudnutia vysokej pece? Žiaľ zväčša áno. V časoch veľkonočných všetci veríme, lebo sme uverili, vo vzkriesenie. Uverili sme vo vzkriesenie vtedy, keď už bolo po smrti. Uverili sme vo vzkriesenie toho, že má nastať druhý život. Uverili sme v to, že má nastať život posmrtný. My sme v to uverili. My sme vzkriesili mŕtve lode, my sme ich zobrali z cintorí- na. My sme im dali druhý život.