originálny štýl Bencu

Z hľadiska maliarskeho štýlu patrí Bencova maľba v širšom, „strešnom” význame do Novej figurácie – tento termín súhrnne pomenováva všetky svetové výtvarné prúdy po roku 1945, ktoré (na rozdiel od abstraktného umenia) uplatňujú predmetné prvky. V rámci obrovského „riečišťa” Novej figurácie je Benca nezaraditeľný, pretože je absolútny solitér, tak povediac samorast. V centre námetového diapazónu jeho tvorby je človek, presnejšie jeho tragédia, opakovanie tých istých chýb, súhrnne povedané nepoučiteľnosť ľudstva – Benca je zároveň realista (dôkladne poznajúci dejiny rodu homo sapiens sapiens) i pesimista. V rozhovore pre noviny povedal: „V dvadsiatom storočí bolo zavraždených viac ľudí ako v ktoromkoľvek inom storočí a myslím si, že v dvadsiatom prvom to bude pokračovať.”

Bencovo doterajšie neobyčajne obsiahle výtvarné dielo je ťažké charakterizovať niekoľkými vetami, pretože formálne sa nedá zaradiť do okruhu bežných štýlov alebo umeleckých škôl. Maliarske poňatie skutočnosti má totiž v autorovej tvorbe veľmi mnoho vrstiev. Benca neodmaľúva, ale sám kreuje; nenapodobňuje, ale tvorí; nezachytáva odzrkadlenie motívu skutočnosti, ale vytvára práve takú samostatnú substanciu, ako je tento motív samotný – umelec si počína podobne ako „demiurg, prasila, vnútorný tvorivý princíp”, ktoré stvorili nás obklopujúcu realitu. Motív zo skutočnosti nie je cieľ, ale prostriedok, aby Benca s pochopením síl vytvárajúcich realitu a s pomocou tvorivých síl svojho umenia stvárnil taký svet, ktorého opodstatnenosť sa už neopiera len o to, že niečo napodobňuje alebo má k niečomu vzťah, ale vo svojej existencii sa stáva mikrokozmom s vlastnými zákonmi a nemá iný cieľ ako rozvinúť svoje vnútorné poslanie.
Bencovo doterajšie dielo sa už stalo nevšedným umeleckým pokladom svetového maliarstva a u vnímavého diváka sa pri pohľade na jeho obrazy v plnej miere napĺňa posolstvo známeho výroku Pabla Picassa: „Umenie zmýva z duší prach každodennosti.” Bencu nemožno v žiadnom prípade označiť za obyčajného eklektika, ktorý jednoducho prevzal a zhrnul prúdy svojej doby (postmoderny) vyznačujúce sa maximálne možnou rozmanitosťou výtvarných foriem a javov.

Miroslav Klivar napísal nasledovný text zásadného významu pri príležitosti výstavy Adolfa Bencu v Galérii MIRO v Prahe uskutočnenej v roku 2002: „Maliarska tvorba Adolfa Bencu je mnohostranná. Zahŕňa tak figuratívne námety opierajúce sa o renesančné poňatie kresby, ako aj diela nefiguratívne, inšpirované bezpredmetným maliarstvom, ktoré odmýšľa od reálnych detailov zobrazenia skutočnosti a speje k vyšším intelektuálnym formám zobecnenia a myslenia v umení.

Miroslav Klivar prejavil na vyššie spomenutej vernisáži v Prahe svoj obdivný vzťah k Adolfovi Bencovi aj tým, že mu 1.2.2002 odovzdal Cenu za umeleckú tvorbu Akadémie T.G.Masaryka. Ide o nanajvýš prestížne ocenenie, maliar sa týmto dostal do spoločnosti takých velikánov ako Jean – Paul Belmondo, Luciano Pavarotti a Miloš Forman.