Dr. Klaus Schroeter o Bencovi

Dr. Klaus Schröter; Hamburg, Západné Nemecko; 15/VII/1985

Vyhlásenia o maľbe sú priblíženia, o ktoré sa musí človek snažiť, ak hľadá porozumenie a chce ďalej komunikovať.

Adolf Benca nemôže byť predstavený súčasným žargónom a trendmi umeleckého sveta. Jeho práce nemajú žiadne prepojenie so starými radikálmi typu Fauvistov a takisto nie s dielami New Wild Men. Jeho diela nemajú spojitosť ani so starým primitivizom, ktorý sa otočil proti akademickosti alebo s kultivovanými dielami Impresionistov alebo s často cynickou redukciou foriem. Benca nikdy nepoužil čisté farby Fauvistov a stránil sa skratkám príkladu detských kresieb, komiksov, grafitov a striekaným maľbám, ktoré zamestnávajú New Wild Men. V Bencových prácach chýba takisto pokračovanie v témach krajiniek a zátiší, ktoré silne charakterizovali práve parížskych Fauvistov.

Posudzovaný svojimi prácami za ostatných štyroch alebo päť rokov, bude musieť byť Benca zaradený medzi vskutku veľkých expresívnych umelcov Európskej maľby ako: Rembrandt, Goya, Munch. Sledujúc jeho rozsiahlu one-man-show predstavenú 20 ročným umelcom na vysokej škole Cooper Union v roku 1980, človek by veru neurobil takýto úsudok. V tom čase ľudská postava vo všetkých formách a pokriveniach nebola centrom záujmu Bencovho umeleckého diela (oeuvre). Na jeho plátnach vtedy prekvitali fantastické, amorfné, doslova riasovité kreatúry patriace do prehistorickej doby a ktoré v žiadnom prípade neznázorňovali existujúce resp. sa nepribližovali živočíšnym druhom dnešného sveta.

V skutočnosti tu bola vždy téma Dunaja, ktorý prechádza rodiskom Bencu a robí ho úrodným. Avšak táto téma už bola odetá vo svojom mýte. Bolo to jasné výberom farieb: karmínová a ružová, „pre mňa veľmi vášnivé farby“ a témami: rieka ako panenská nevesta, „ rieka je moja metafora.“ Táto metafora už charakterizuje v rámci anorganicko-elementárneho Bencovho základného presvedčenia o živote vo všeobecnosti ako o procese, ako o prechodoch, ako o zmenách. Proces môže byť spiatočnícky alebo napreduje, môže byť smrtiaci alebo oživujúci na evolučnej ceste. V každom prípade je nutný pohyb. Toto je veľmi európske. Bolo to Goetheho evolučné uvažovanie, ktoré zosumarizovalo väčšinu tradícií a tieto ďalej predal Kafkovi ako aj Mannovi. Toto myslenie určite patrí do povedomia spisovateľov ako Joyce, Kafka a Mann, s ktorých prácami sa cíti Benca prepojený.

Karmínovú a ružovú už v Bencových dielach nenájdete, čím sa tieto stávajú pochmúrnejšie a masívnejšie. Jeho kresby akokoľvek – pastelom, uhlíkom, ceruzou – sa stali jasnejšie a živšie. V nich môžeme naďalej vidieť ružovú a žiarivo zelenú ako v prácach 90 ročného Picassa. Benca opustil prehistorické formy. V jeho celej práci ostatných rokov dominuje ľudská postava. Objavuje sa vo vysoko dramatických perspektívach a formách a v spojitosti s inými prináša tvary väčšine významných kompozícií. Či vo veľmi expanzívnych maľbách alebo v malých litografiách, Benca umiestňuje svoju Obrovskú kompozíciu /Grand Composition/ do voľne otvoreného priestoru, kde človek nevie nájsť ani popredie ani pozadie samotného diela.

Už v roku 1980 sledujúc neoznačený tuš a kresbu štetcom a silnejšie v roku 1983 v sérii litografických variácií, boli tieto silné búrlivosťou v obsahoch – človek by si myslel pri nedávnej práci Leda a labuť obkolesené sexuálne vzrušenými voyermi (pre napätie Bencova práca prechádza z tém smrti a deštrukcie k búrlivej odviazanosti) – zdá sa mi, že formu vytvoril z antického basreliéfu. Počas návštevy Bencovho štúdia v roku 1984 som bol šťastný, keď som vidiel tieto reliéfy popripínané na stenách za účelom štúdia. A taktiež pár vecí od Giotta, ako aj model ľudského tela bez kože. Takto teda Benca študoval začiatok súčasného umenia ako aj ľudskej anatómie. Vždy som bol ohromený nekľudnou logikou jeho vývoja. Toto je takisto európske a dlžné myšlienke umeleckého diela (oeuvre).

Už v rámci Bencovych autoportrétov sa formuje osobitá sekvencia. Tieto sú videné plnotvárne a zaokrúhľujú umelcovu tvár do disku akoby tvorili zrkadlo, v ktorom si zachytáva svoj svet. Aj tu je silueta zároveň znakom – ako v autoportrétoch Rembrandta a Muncha, ktorým Bencove vyobrazenia určite dlžia vysoký stupeň zduchovnenia.

V Bencovych prácach sa ľudská postava objavuje nahá. A práve v rámci nechránenosti a nahosti takpovediac ľudskej podmienky (condition humaine), zdá sa, že sa objavuje „holá pravda“ alebo ak je hľadaná – ako v obrovských modeloch antiky a renesancie.

V jednej z jeho ostatných veľkých olejomalieb, „Dialógy mŕtveho“ (Dialogues of the Dead), umelec roztrieštil jeho obyčajne nahé a úplné postavy. Tieto sú transformované do cifier, ktoré prekračujú klasickú vieru jednoty dobra a krásy; tieto môžu akokoľvek vyvolať štruktúru harmonickej kompozície. Zdá sa, že Benca seba samého uvoľňuje z fázy, v ktorej ho jeho vlastné moderné úzkosti a obavy viedli nájsť referenčný bod v obrovských modeloch z minulosti. Jeho ďalšia kreatívna dráha zostane plodná, ale čo prinesie sa nedá vôbec predvídať.