ADOLF BENCA & CARAVAGGIO

Benca patrí medzi umelcov, ktorí vytvorili vlastný suverénny štýl a zároveň pozná to podstatné z umenia predchádzajúcich storočí a tisícročí – za najväčšieho maliara všetkých čias považuje Caravaggia (jeho obrazy pozná naspamäť). Podstatnú časť svojho intelektuálneho zázemia získal Benca na početných cestách po svete, pričom ho mimoriadne ovplyvnilo hlavné mesto Talianska. Vetami umelca: „Rím pôsobí takým veľkolepým dojmom, že presilou svojich impulzov môže človeka zničiť, ale môže ho aj prebudiť. Ja som v ňom našiel svoju inšpiráciu. Panteón, Hipodróm a Koloseum majú kruhový pôdorys a predstavujú pre mňa mikrokozmos, ktorý zobrazuje celý vesmír. V Ríme som objavil to, čo som opustil v New Yorku – slobodného ducha a otvorenosť všetkému novému. Je tam stále živé spojenie s tradíciou, čo uzemňuje umeleckých novátorov a ponúka symetriu, v ktorej som sa našiel. Tie sochy, maľby a budovy ukazujú svet z obidvoch strán. Nepropagujú iba existenciálny, psychologicky moderný pohľad na človeka, ale ukazujú aj jeho etické pozadie. Každá hlava, každá maľba, každá socha má veľkú vnútornú silu a vyjadruje konkrétny duševný stav, s ktorým sa môžem stotožniť. Keď prejdete všetky múzeá, môžete sa stať všetkým. Uvedomil som si, že sa môžem stať sám sebou, až keď sa stanem všetkým. Ale to treba zažiť na vlastnej koži. Keď si to niekto iba prečíta, nemusí to znamenať nič.”

ADOLF BENCA & GOYA

Bencova tvorba má veľa styčných bodov s dielom španielskeho génia Francisca Goyu. Podľa názoru nemeckého odborníka Klausa Schrôtera: „…Benca bude musieť byť zaradený medzi vskutku veľkých expresívnych umelcov európskej maľby ako Rembrandt, Goya, Munch.” Goyova i Bencova tvorba majú okrem iného spoločné aj to, že ich umenie spája staré i moderné maliarstvo ako aj markantný záujem o temné stránky života – medzi ne určite patrí aj celosvetová chrípková pandémia z rokov 1918 – 1920.
V rokoch 1821 a 1822 Goya vyzdobil svoj Dom Hluchého skvelými nástennými olejomaľbami, ktoré prešli do dejín umenia pod názvom čierne maľby. Sklon k fantastike, ktorý sa uňho od ohluchnutia utvrdzoval a silnel, tu teraz dosiahol vyvrcholenie. V týchto dielach sa spája monumentalita vlastná nástenným maľbám s uvoľnenou imagináciou. Tváre s výraznými klasicistickými rysmi sú nanajvýš deformované. Maliarova paleta sa obmedzuje na hnedé, bielu a čiernu. Na úkor výpravnosti sa uplatňujú formy a veľkosť detailov, ktoré sú zjednodušené a zdôraznené do tej miery, že tieto diela možno označiť za expresionistické. Goyova záľuba v strašidelnom, jeho sklon k dramatičnosti i jeho mizantropia, predovšetkým však jeho pesimizmus ako aj potreba odhaliť sily, ktoré považoval za základný, údesný motor existencie, sú na nich rozvedené do výjavov, kde nechýbajú čarodejnice, odporní starci, nízka erotika, neľútostné boje, dedinskí opilci alebo Saturn požierajúci vlastného krvácajúceho syna. Intuitívne zvolenou technikou s minimom základných prostriedkov dosahuje Goya – ak na okamžik odhliadneme od desivého obsahu obrazov – obdivuhodný, šokujúci výsledok.